Ruka v mixéri alebo Ako sa slovenské zdravotníctvo samozröntgenovalo.....

Autor: Marian Puček | 12.1.2018 o 8:02 | Karma článku: 8,05 | Prečítané:  2870x

Niektoré príbehy sú v živote tak bizarné, že ak by boli dielom nejakého autora, bol by považovaný za druhotriedneho, gýčového či afektovaného. Ale život tieto príbehy píše, aby nám ukázal, kde robíme chyby... 

Skúsme pekne po poriadku. Prosím, vnímajte tento príbeh nie ako posmech, nie ako zákernosť, nie ako prvoplánový opis. Je totiž plný sĺz a bolesti, ale i dobra a ochoty. Nesnažte sa zistiť, kde sa stal. Je úplne jedno, či to bolo v Považskej Bystrici alebo v Bratislave. Žiaľ, je signifikantný pre celú našu krajinu....

Milí ľudia obdarovali jednu milú ženu vecou, ktorá ju mala potešiť. A aj potešila. Ponorný mixér... Každý dospelý človek presne vie, že by nemal prstami čistiť mixér, ktorý je pripojený k elektrickej sieti. A vedela to aj táto žena. Napriek tomu – počas čistenia nožov holými prstami nechtiac brnkla do vypínača. Napriek tomu, že sa to volá vypínač, mixér zapína. A zapol.... Nešťastie bolo neodvratné.... V desatine sekundy bol prst zaseknutý v mixéri. Až tak, že sa nedal vybrať.... Krik, krv, zdesenie.... Cesta do nemocnice veľkou rýchlosťou s rukou v mixéri. Zaseknutie najvyššej kvality.

Príchod do nemocnice, štandardný postup. Niekto by možno čakal, že sa na nešťastnú ženu vrhol kŕdeľ zdravotníkov. Lenže to by musel byť autorom príbehu spomínaný druhotriedny autor. Život, ten však píše inak....: „Nech sa páči, pani, sadnite si do čakárne, zavoláme Vás. Keď prídete na rad....“ Pani bola v šoku, tak si sadla. Veď zas mnoho iných možností ani nemala. Odpadnúť jej zatiaľ prišlo nepatričné, adrenalín fungoval a zjemňoval bolesť. Osoby, ktoré ženu sprevádzali, síce vykazovali istú mieru nespokojnosti a trochu vyššiu mieru prekvapenia, ale sadli si ku nej. A spoločne čakali... Minúty sa rátali na desiatky. A kvapky krvi tiež. Ale kto si počká, ten sa dočká.... „Nech sa páči, poďte s tým mixérom! Či rukou.“ Pani vchádza do ošetrovne. A vtedy sa príbeh dostáva do ďalšej špirály... Za stolom sedí lekár, taká malá miestna legenda. Je známy tým, že nevykonáva zbytočné pohyby. Nechcem tým spochybňovať jeho odborné kvality. Proste opisujem jeho štýl. Sedí, hlavou moc neotáča. Pôsobí, povedzme, extrémne ležérne. Netuším, aký bol v danej chvíli jeho myšlienkový pochod. A zrejme to netušil ani nikto v danej chvíli v ošetrovni. Po pár sekundách úvah lekár vyslovil vetu, ktorá dala zúčastneným osobám dôvod na zamyslenie... „Choďte s tým na röntgen!“ Asi som dlžný čitateľovi detailnejší opis situácie: prsty zaseknuté v mixéri, ktorého CELOKOVOVÁ konštrukcia tvorila solídnu ochranu miesta zranenia. Asi netreba byť doktorandom v Oxforde, aby človek chápal, že fotka cez kovový plášť ukáže – prepytujem – nič.... Optimisti hľadajú v každom rozhodnutí len to dobré, tak aj ja si uvedený pokyn vysvetľujem tak, že si to asi žiada poisťovňa, alebo čo... Takže: čelom vzad, smer röntgen, pochodom vchod... Lenže Autor Život sa aj na túto situáciu pripravil a rafinovane pomýlil odborného ducha architekta nemocnice pri jej výstavbe tak, že tento vedený vtipnou rukou Života naprojektoval röntgen na opačnom konci areálu, dokonca na inom poschodí. Takže cesta tam je celkom solídna anabáza. Stovky metrov. No nič, ide sa. Doktor je autorita, leteli sme sem autom cez celé mesto predsa kvôli nemu... Aby sme si rozumeli - pravda je taká, že všetci zdravotníci pracovníci boli ochotní a ústretoví. Bez veľkých rečí spravili fotku a poslali pani naspäť do čakárne. Po čase ju znovu pozvali do ošetrovne. Čas pobytu v nemocnici dávno prekročil hodinu, fakt dávno.... Lekár sa díva na monitor: „Sestrička, ja to tu nemám! Ten röntgen.“ Na sestričku sa dá spoľahnúť, jedným klikom obnoví stránku a veľký biely fľak zaplní plochu monitora. Röntgen mixéra jak vyšitý. Škoda, že ruku nevidno. Podľa očakávania. Spontánna detailná snímka stavu nášho zdravotníctva.  

„Nemá Vás kto operovať!“ Čakal niekto z čitateľov niečo iné? „Je nás tu málo!“ Ale málo je aj krvi, ktorá ešte zostala nešťastnej dáme v obehu. Tak spravila to, čo možno mala spraviť ihneď po príchode do nemocnice. Skolabovala. Stratila vedomie. Veď načo Vám je vedomie, keď pomaly už ani krv nemáte. Striedavo sa jej síce vracalo, ale len tak, aby hmlisto vnímala nad sebou siluetu lekára v operačnom úbore. A akoby z diaľky počula jeho slová: „Pani, ja tu mám na stole otvorenú herniu, nemám na Vás čas!“

Chvalabohu, nielen druhotriedne filmy mávajú šťastné konce. Aj tento príbeh sa končí šťastne a robí z pôvodne nešťastnej ženy hviezdu večierkov, veľkú rozprávačku pred vďačným publikom. Vždy dorozpráva svoj príbeh, kde sa na konci prebrala, všetko „naporádek“ pozašívané, po čase dokonca prstom hýbe. Bolestivá príhoda sa stáva milým a veselým príbehom. S trochu spomaleným lekárom a kopu ochotných sestričiek.

Až na ten nešťastný röntgen. Na ten si treba vždy spomenúť. Je symbolom jedného veľkého zamotaného problému.

P.S.: Snáď nenapadne nejakého agilného jednotlivca pátrať po mieste príbehu či zúčastnených osobách. Príbeh je na 100% pravdivý. A zúčastnené osoby nestoja o to, aby to niekto rozmazával. Popísal som ho preto, aby si všetci uvedomili, že TO nie je v poriadku. Ani ľudia čakajúci o tretej ráno pred nemocnicou na časenky ani röntgen kovového prístroja nie sú v poriadku. A že to treba riešiť. A nie nad tým krčiť ramenami. A tvrdiť, že to tak aj zostane, lebo...... máme 1000 dôvodov, ako vysvetliť, že sa to riešiť nedá.

P.S.2: Odkážte niekto pánu doktorovi, že keby si ten mixér odfotil mobilom, veľmi pravdepodobne z tej fotky vyčíta viac. A ušetrí peniaze poisťovni a bla-bla-bla....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Kuzminová: Presvedčila som sa, že chyba nie je v streleckej forme

Slovenská biatlonistka je bez stresu a vo väčšej pohode. V stíhacích pretekoch skončila jedenásta.

PLUS

Logopedička: Nikdy nie je neskoro odnaučiť sa ráčkovať

Detí s problémami je čoraz viac.


Už ste čítali?